Angulus Particulare II.

Čoraz častejšie zaznieva hlas, že prvoradou hrozbou terajšieho sveta už nie je globálny konflikt, ale civilizačný jav, ktorý súhrne a nepresne nazývame terorizmus. Napokon ostatné udalosti v Madride – viac ako dve stovky mŕtvych a tisícka zranených – sú toho azda dostatočne jasným dôkazom. Napriek tomu, že nás všetkých štátne orgány i tajné služby ubezpečujú – niektoré aj opakovane, že nič podobné u nás doma nehrozí, je na stole otázka – čo by sme robili v tej situácii my? Dokázali by sme zvládnuť drámu nielen zdravotnícky, bezpečnostne, záchranársky, ale najmä duchovne? Duchovnou službou ľuďom v extrémnej záťaži, ľuďom, ktorí prišli o blízkych, sú sami ťažko zranení a možno definitívne vyradení z normálneho životabehu? Čo by robil a najmä urobil najbližšie nešťastiu – ak v prípade teroristického činu postačuje toto slovo – sídliaci cirkevný zbor, jeho farár či dozorca, presbyteri, členovia kostolnej rady? Počet otázok sa takmer rovná počtu madridských mŕtvych ... Statočná a úprimná odpoveď musí znieť – nevieme. Nevieme to preto, že sme z Božej milosti dávno neboli vystavení takejto mimoriadne tvrdej skúške. Nevieme to, lebo sme si istí, že nešťastie sa týka iba tých druhých? Nuž, kto vie ... Stačí však oveľa menšia nehoda, napr. obeť technických pascí civilizácie – automobilizmu, drogových a iných závislostí a pod., a zastavuje sa nám dych, iba ťažko zvládame aj v jednotlivých prípadoch aspoň duchovnú útechu. Ak sa komukoľvek vidí tento súd priprísny, nech sa rozpomenie na skúsenosť svoju, alebo niekoho z blízkych. A vonkoncom tu nejde i ba o paliatívnu starostlivosť. Iste sa nájde dostatok interpretov, ktorí budú vysvetľovať madridský masaker ako varovanie. Oveľa správnejšie a aj pravdivejšie je ak zaznie nárek z Madridu ako výzva k hlbšej ľudskosti a oveľa intenzívnejšiemu duchovnému sprevádzaniu človeka, ktorého – zatiaľ! – nič podobné nestretlo.