Angulus Particulare II.

Azda niet medzi nami nikoho, koho by nepoburoval masaker v severnej Osetii v Rusku, ktorý už ráta na päť stoviek obetí. A rátaniu konca zatiaľ niet. Kým chýr prišiel až ku mne, mal som svojho druhu pokoj. Teraz? Ide len o jednorazové civilizačné zlyhanie a dôsledok tamojších politických a iných pomerov? Alebo tam išlo o prejav globálnej krízy, charakterizovanej vysokým stupňom násilia – skutočného i násilia iných druhov? Nuž, ani rozhutovaniu konca niet.

Istú moju priateľku – už dávno nebola tu dole, iba čo sa po svete tára – prezvali za jej nezvyčajnú starostlivosť o druhých na mamu Európu. Pravda, starala sa najmä o prišelcov a hostí, ale nikoho spod svojich krídiel nevybrala bez toho, aby sa uistila, že mu nebude zima a nebude hladný. Nuž, pohodlná pozícia – pre prišelcov.

Čoraz častejšie zaznieva hlas, že prvoradou hrozbou terajšieho sveta už nie je globálny konflikt, ale civilizačný jav, ktorý súhrne a nepresne nazývame terorizmus. Napokon ostatné udalosti v Madride – viac ako dve stovky mŕtvych a tisícka zranených – sú toho azda dostatočne jasným dôkazom. Napriek tomu, že nás všetkých štátne orgány i tajné služby ubezpečujú – niektoré aj opakovane, že nič podobné u nás doma nehrozí, je na stole otázka – čo by sme robili v tej situácii my? Dokázali by sme zvládnuť drámu nielen zdravotnícky, bezpečnostne, záchranársky, ale najmä duchovne?

Už je to raz tak – šťastie sa zle predáva, oveľa viac ide na odbyt človečia bieda. Azda aj preto boli po minulé týždne noviny, televízia a rozhlas plné alarmujúcich správ o „rómskych nepokojoch“.