Angulus Particulare II.

Čudný je to „raj“ na zemi, ktorý si občas staviame pred oči, uši, ba ešte aj o ňom nadšene čítame kade-tade. A že to tak bolo aj v mojom Jonášov-skom čase – v moje časnosti – o tom nech nik nepochybuje. Podenkové zábavky, všakovaké „výmyselnosti“, že im kraja nedohliadneš, veď človek sa rád zabaví. Napokon v tom hľadá časť svojho zabudnutia, zabúdania vôbec. Len toť nedávno obletela Slovensko „hambatá“ fotografia popredných to hercov, a bolo že okolo nej kriku, ba vraj aj akýsi súd hotovali pre tú taľafatku. Naozaj to bola iba taľafatka? Alebo skôr ukážka toho, kam až sme schopní zájsť v ponuke pofidérnej zábavy pre obecný ľud? Skôr to druhé. Serióznosti naďalej ubúda. Nuž, ubúdalo vždy, čo história pamätá, tak bolo a inak nebude, lebo sme len slabí a hriešni, aj keď občas aj spravodliví – semper istus, semper peccator, píše Luther. Píše to ale vedľa seba, vedno, nie osve, ako to teraz badáme čoraz častejšie. Svet nemá slzy rád, spieva sa v jednej piesni. Oveľa radšej sa zabáva, aby zabudol, aby nemusel myslieť na to vážne a dôležité poslanie, ktorým bol obdarený – hoc aj podľa príkladu Jozefa z Arimatie, ako o ňom píše evanjelista Lukáš: a nesúhlasil s ich radou a skutkom, ale očakával kráľovstvo Božie,.. (L 23, 51). Darmo však nesúhlasíme, keď verejne sme mlčanliví, keď necháme bez povšimnutia „donebavolajúce“ prešľapy a skutky verejných i privátnych mocí – nie je len jedna moc, ale viacero druhov a typov mocí. Ku každej z nich máme čo povedať, nesúdiť, ale pripomenúť, že sú významnejšie hodnoty a dary, ako je tá zábavná časť nášho žitia. Aj preto, aby sme nadbytočne neprispievali tvorbe novodobého samoraja, toho raja, ktorý si každý strojí sám a za seba, podľa svojej vôle, ako keby Pána Boha už nebolo. Kto mlčí, ten svedčí, a ľahko sa mu prihodí, že sám sa stane ... smiešny. Čo teda – samoraj, či kráľovstvo Božie? Jedno určite nie je na smiech.