Angulus Particulare II.

Projekt najmä ekonomický. Akékoľvek prílišné drukovanie európskej integrácii či naopak euroskepticizmus, ako dve krajné polohy postojov k terajšej európskej integrácii, musia uznať, že projekt zjednotená Európa je predovšetkým projekt ekonomický a až sekundárne je víziou inou. Pôvodné Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) sa rozrastá najmä ako protiváha sile amerického a ázijského priemyslu a hospodárstva vôbec. To je základná pravda, o ktorej neslobodno ani mlčať, ani ju ignorovať. Od antickej báje o láske bieleho býka (premenený najvyšší z mytologických bohov Zeus) k čarokrásnej dievčine Európe, od formujúcich myšlienok de Gasperiho, Schumanna a Adenauera, otcov tzv. novej Európy, stojíme dnes na križovatke ekonomických zámerov, potrieb a záujmov. Pridajme štandardne používanú definíciu trhového hospodárstva, bez akéhokoľvek sociálneho momentu či ekologicky orientovaného pohľadu, a sme presne v centre sporu medzi individualitou a socialitou (spoločenskosťou), nacionalitou a kozmopoliticizmom, medzi eurooptimizmom a euroskepticizmom, medzi členmi EÚ a krajinami pristupujúcimi, v jadre úplne nanovo sa definujúcich vzťahov na starom kontinente. A ešte aj iné faktory sú tu v „hre“. Je teda na počudovanie, že je takým neriešiteľným problémom uplatniť zmienku o Bohu v preambule budúcej ústavy európskej? A čo by napísal Kazantzakis dnes? Ešte by tvrdil, že „Kristus vyráža z každej hrudy Európy“? Odpoveď nechávam na láskavého čitateľa ... Projekt rovnováhy a slobody. S istou novinárskou licenciou možno napísať, že základnou vlastnosťou kresťanskej zvesti, dobrej správy evanjelií je jej vyváženosť, že je priam, okrem iného, výzvou k miere a miernosti vo všetkom. Napokon i v sebe samotnej vyvažuje hriech a odpustenie, strach, bázeň s nádejou a zasľúbeniami. Nič tu nadbytočne „nevytŕča“, žiadny extrém v ľudskom správaní – individuálne i sociálne – nie je podporovaný, alebo nadbytočne potláčaný. Hovorí sa o ňom v dobrom i zlom, zjednodušene napísané. Ak teda niečo je kresťanskou úlohou v Európe, okrem pôvodnej a autentickej povinnosti ohlasovať evanjelium, je to práve silná vôľa k rovnováhe, k pravde a pokoju. Práve toto sa (takmer) zhoduje s kresťanským ideálom slobody, presnejšie s kresťanským uchopením jednej z najdôležitejších existenciálnych tém – totiž témy slobody ako slobody zodpovednej. Nech by už sloboda bola čímkoľvek je vždy aj zodpovednosťou za svoje žitie, „uplatňovanie“ a žičlivosť. Azda nebude prekvapením, že v tejto sú-vislosti použijeme slová Jeana-Paula Sartra: Človek sám je sloboda. A rozprávajme ďalej – ak je človek sám slobodný, je možné očakávať, že aj jeho národ sa bude tešiť zo slobody, bude aj on slobodou, a napokon aj Európa spoločenstvom slobodných národov. To však predpokladá aj rovnováhu ekonomickú, politickú i duchovnú. Tie sú však procesmi, ktorých konca zatiaľ nedovidíme ponad húštinu všakovakých záujmov. Zjavnejších i skry-tých. Kacírska otázka znie – sme už skutočne slobodní? A aký je „obsah“ našej slobody? Zodpovednosti zo slobody a za slobodu sa totiž nemožno nijako vyhnúť - Kazantzakis to formuluje úplne presne – lebo je darom Božím: byť slobodným „po kresťansky“ znamená byť zodpovedným. Čo s Európou? Je takmer isté, že máme do činenia aj s procesom sekularizácie (World Christianity Database, prestížny kresťanský internetový server, predpovedá, že počet evanjelikov na Slovensku do roku 2025 klesne oproti terajšiemu stavu o 100 000 ľudí, analogicky na tom budú všetky tzv. tradičné cirkvi, pokles sa udeje na osoh počtov ateistov, agnostikov, nových duchovných prúdov a v Európe osobitne aj moslimov), že síce Európa s jej sociálnymi, ekonomickými a aj duchovnými rozdielmi raz zavolá, ale čakať na to by sa mohlo stať osudným, fatálnym. Teda – zostáva to, čo v dejinách vždy – služba evanjeliom a diakoniou. Teraz naliehavejšie, ako kedykoľvek predtým – lebo nás Európa našla, a my ju, slobodne zodpovedných. Od 1. mája 2004 to bude realita.