Angulus Particulare II.

Len toť nedávno obletela Slovensko „hambatá“ fotografia popredných to hercov, a bolo že okolo nej kriku, ba vraj aj akýsi súd hotovali pre tú taľafatku.

Azda niet medzi nami nikoho, koho by nepoburoval masaker v severnej Osetii v Rusku, ktorý už ráta na päť stoviek obetí. A rátaniu konca zatiaľ niet. Kým chýr prišiel až ku mne, mal som svojho druhu pokoj. Teraz? Ide len o jednorazové civilizačné zlyhanie a dôsledok tamojších politických a iných pomerov? Alebo tam išlo o prejav globálnej krízy, charakterizovanej vysokým stupňom násilia – skutočného i násilia iných druhov? Nuž, ani rozhutovaniu konca niet.

Istú moju priateľku – už dávno nebola tu dole, iba čo sa po svete tára – prezvali za jej nezvyčajnú starostlivosť o druhých na mamu Európu. Pravda, starala sa najmä o prišelcov a hostí, ale nikoho spod svojich krídiel nevybrala bez toho, aby sa uistila, že mu nebude zima a nebude hladný. Nuž, pohodlná pozícia – pre prišelcov.

Ihneď po svojej premiére v Spojených štátoch amerických začal film hrdinu akčných snímok, dnes režiséra Mela Gibsona vyvolávať prudkú a rozporuplnú reakciu. Vyjadrovali sa k nemu umelci, politici, cirkevní hodnostári, ba predviedli film na súkromnej prezentácii aj samotnému pápežovi. U nás sa premiéra ešte len hotuje (8. apríla 2004), ale po predpremiére bolo počuť hlasy slovenských politikov, umelcov, ba aj internetová diskusia o filme Umučenie Krista naberá na sile a obrátkach. Je to film, ktorý provokuje diskusiu? A prečo? Je to iba neobyčajne naturalisticky zobrazená brutalita posledných dvanástich hodín života Ježiša Krista? Alebo tu ide o niečo hlbšie než jeden film? A aký onen film vôbec je?

Čoraz častejšie zaznieva hlas, že prvoradou hrozbou terajšieho sveta už nie je globálny konflikt, ale civilizačný jav, ktorý súhrne a nepresne nazývame terorizmus. Napokon ostatné udalosti v Madride – viac ako dve stovky mŕtvych a tisícka zranených – sú toho azda dostatočne jasným dôkazom. Napriek tomu, že nás všetkých štátne orgány i tajné služby ubezpečujú – niektoré aj opakovane, že nič podobné u nás doma nehrozí, je na stole otázka – čo by sme robili v tej situácii my? Dokázali by sme zvládnuť drámu nielen zdravotnícky, bezpečnostne, záchranársky, ale najmä duchovne?

Čítať N. Kazantzakisa (List El Grecovi, Kristus znova ukrižovaný a iné) alebo vidieť niektorú z mnohých inscenácií Gréka Zorbu (práve nitrianska realizácia patrí k výnimočne skvelým) je nielen zážitok, ale najmä dôvod na rozmýšľanie ... aj o kľujúcej sa integrovanej Európe. Aj preto, že jedna z kľúčových viet gréckeho velikána znie: Kristus vyráža z každej hrudy Európy. Áno, je to iste pravda – dejiny to dosvedčia. Napokon Európa sa vždy priznávala k trojakým kultúrnym koreňom – antickým, židovským a kresťanským. Iná je otázka, čo z týchto koreňov dnes narástlo: na ňu je nevyhnutné odpovedať v rozmere národnom, kontinentálnom i duchovnom. I inom.

Už je to raz tak – šťastie sa zle predáva, oveľa viac ide na odbyt človečia bieda. Azda aj preto boli po minulé týždne noviny, televízia a rozhlas plné alarmujúcich správ o „rómskych nepokojoch“.

Na obrazovke všetkých domácich i verejných televízorov sa striedajú pestré a temperamentné zábery s výbuchmi a dramatickým komentárom z obsadzovaného irackého Bagdadu. Priamo v centre bojov, síce v hoteli, ale predsa uprostred zápasu sú novinári, sprostredkovatelia obrazov (a trendov spravodajstva) do najzapadnutejšej dediny v Tibete, medzi Kurdov i na Záhorie, do Liptova i juhoamerickej pampy. Elektronické obrazy sú všade dnes, budú zajtra, lenže vždy o čosi rýchlejšie, ešte rezkejšie... Sú a budú. Z auta na ostro prestrihnutej obrazovke vystupuje kňaz, podáva ruku bojovníkovi s nábojnicovými pásmi na prsiach. Rovnako ako má kňaz svoj kríž. O hodinu, možno dve či dokonca tri priamo prenášajú tie isté televízne spoločnosti priebeh bohoslužby, ktoré v mediálnom spracovaní nemajú inú možnosť iba „blúdiť“ po tvárach zúčastnených, snímať parciality kostola či modlitebne, napokon zaznamenajú hlas a možno na okamih aj myšlienku kazateľa. Leonid Andrejev v poviedke Judáš z Kariotu dávnejšie napísal vetu: – Judáš má veľa otcov. Andrejev to napísal v devätnástom storočí, keď o informačnej spoločnosti nielen nechyrovali, ale ani nesnívali.

Prinajmenšom z dvoch dôvodov je to zatiaľ tak – nenaučili sme sa viesť dialóg bez podozrievania a s chvením vnímame čudesnú normálnosť našej doby. Desať naplnených rokov štátnosti, pätnásty rok od zásadnej zmeny spoločensko-politickej situácie, premeny politického systému a s nimi aj postavenia cirkví v ňom. Čísla, ktoré môžu byť pre časť slovenského občianstva povzbudzujúce, pre inú zahanbujúce a ešte pre inú – dokumentujúce „nenormálnosť“ situácie. Všetky pohľady sú legitímne a s veľkou pravdepodobnosťou nájdu aj svoju viac či menej silnú argumentáciu. O tom, či aj pravdivú a presnú, o tom sa možno sporiť, radšej však viesť dialóg a rozprávať sa. Napokon to bolo a zostáva zakódované nielen v novembri 1989, ale aj v jeseni roku 1992, na jar 1993 a v rokoch ďalších. Napriek tomu ešte vždy vnímame našu dobu – a ona nie je cudzia, niekoho iného, patriaca kdesi za horizont – je naša so všetkým, čo k nej patrí, ako „vykĺbenú z času“, ako niečo, čo je nenormálne, ako to dokazujú ostatné prieskumy verejnej mienky a možno spoločne dokážu aj odborárska petičná akcia, referendum a napokon aj potenciálne predčasné parlamentné voľby, nech už si ich želá ktokoľvek a akokoľvek silne. Prinajmenšom z dvoch dôvodov je to zatiaľ tak – nenaučili sme sa viesť dialóg bez podozrievania a s chvením vnímame čudesnú normálnosť našej doby.

Analógií medzi dopravnou situáciou a dejmi na našej spoločensko-politickej scéne je iste viac

Po pôsobení na inom mieste, ktoré vyhovovalo menej, práve dnes sa začalo presúvanie sem... Výhody? Najmä zrozumiteľná a jednoduchá adresa a dostupný RSS kanál.