Angulus Particulare II.

Všeobecné okolnosti chvenia Dnes je zreteľné, že veľké ( v tom čase však logické a oprávnené) nádeje cirkví v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa nenaplňujú, že po vzodmutej vlne nadšenia z možností cirkevnej a inej slobody prichádza ich celkom „obyčajná“ existencia, jestvovanie a participácia s mocou „svetskou“. Dávny spor o moci, od udalostí donatio Constantini v 9. storočí po narodení Krista, sa postupne pretavil do stavu – s istým prižmúrením oka — kooperácie s civilizačnou organizáciou a samoorganizáciou a mal by sa stať (aspoň) morálnym korektívom stavu spoločnosti. Je azda už jasné, že v dennej praktickej politike, parlamentnej, regionálnej i mocenskej, nemá cirkev čo hľadať, jej pozícia a poslanie sú tam, kde zásadne ide o duchovné zdravie spoločnosti, národa a najmä jednotlivca. O jednotlivca ide v sústave reformačného dedičstva predovšetkým. To je nevyhnutné pripomínať vždy, až po hranicu hypertrofovaného individualizmu. Z tohto pohľadu je paradoxné, že cirkev, ak chce naplniť svoje poslanie v šírení zvesti a rozširovaní Kráľovstva Božieho tu na zemi, pragmaticky nemá inú možnosť ako si so štátom, regiónmi, štátnou správou i samosprávou „niečo začať“, niečo s nimi vôbec mať. To je podstatná okolnosť vajatania a vnútorného chvenia dnešnej cirkvi, lebo nikdy nie je is-té, či miera ingerencie ešte vyhovuje alebo krčah mocenskej benevolencie a voličské preferencie už pretekajú ponad únosnú hrádzu. Nie je to isté aj preto, že pamätníkov a aktérov normálnych vzťahov k cirkvám už takmer niet. Aj preto sa mnoho z diania-chvenia obracia dovnútra cirkvi, hoci sa týmito konštatovaniami problém nevyčerpáva úplne, a nerieši ho ani kde-tu vyhlasovaný odklon „od sveta“. Bližšie k chveniu Ešte bližšie k chveniu (k príčinám chvenia) sa dostaneme, ak bezhlavo a najmä bez akéhokoľvek súceho (komplexnejšieho) porovnania začneme považovať jestvujúcu sociálno-ekonomickú situáciu za všeobecne zlú bez toho, aby sme vyslovili ako na ňu bude cirkev v podobe zdedeného celku reagovať. Ako bude reagovať na skutočnosti „únijnej“ reality, ktorá, napokon ako všetko iné, je skôr obrazom nášho vnímania, skôr súhrnom mienok ako triezvej jestvujúcej skutočnosti, lebo zatiaľ chýba vecné poznanie a najmä dennodenná európskoúnijná skúsenosť. Doposiaľ sú medzi nami prítomné sčasti obavy a trocha konzervatívnejší pohľad v nepolitickom slova význame, neochota meniť(sa) a zmeniť, frázy a floskuly a nimi už zanesená (ak nechceme povedať, že aj ušpinená) cirkevná reč, ktorej sa obecnejšie prestáva rozumieť. Misijná nezreteľnosť, ktorá zatiaľ, žiaľ, nie je najmä rozumejúcou blízkosťou chvejúcemu sa človeku v dejinnom prieva-ne, rok čo rok znamená stratu jedného veľkého cirkevného zboru. Ak k tomu prirátame aj predzvesti a ohlasy generačnej výmeny v kňazskom zbore so všetkými súvislosťami, opäť skôr vnímané ako spor bez citeľnejšej analýzy usilovaní sa tých či oných, poprikrývané raz pseudoodborárskymi postupmi a inokedy zasa manierami z čias vrchnostenskej cirkvi, sme rovno v epicentre dnešného chvenia našej cirkvi: pri zrelej slobode a prorockej službe človeku i národu. Veľké slová, ale varujúce však pred akoukoľvek redukciou cirkvi, jej služby a poslania, napr. na politické hnutie či odborársku filiálku, alebo ešte horšie na akúsi nezreteľnú humanisticky a kultúrne orientovanú organizáciu. Chvejúci sa sen Martin Luther King, neúnavný bojovník a napokon aj obeť, vložil slovami: I have a Dream! Mám sen!, nielen dôležitú frázu do prejavov štátnikov a cirkevných hodnostárov, ale aj pokyn – snívajte a sny uskutočňujte, až po hranicu vlastného ohrozenia. V amerických cirkvách, a bez zbytočného podlizovania a nekritického pohľadu, často užívajú vetu: With Jesus Christ is nothing impossible! S Ježišom nič nie je nemožné! Obe vety by mohli byť za istých okolností kľúčové pre rok 2004 – rok chvejúceho sa sna. Sna, ktorý však musí (?) mať, mal by mať svoje konkrétne vyjadrenie, azda až v podobe písanej vízie o cirkvi v krajine vstupujúcej do spoločenstva európskych národov už nielen dedičsky a deklaratívne, ale aj vecne a s mocným duchovným vkladom, v Európe nezvyčajným a aj unikátnym. Víziu nevyhnutne potrebujeme, dokonca až v podobe svojho druhu spoločenskej dohody a dohody vnútri chvejúceho cirkevného života. Prorocká služba cirkvi – podotknime – nie je ničím iným než rozumením (sa) plynúcemu času, nie futurologickým výkonom. Znamená to však porozumieť presne i citlivo samým sebe. Sebe v čase zrelej slobody, ktorá, popri inom, je aj priestorom na trpezlivé a neemociálne rozhovory, hodno-tenie a analýzu reality, nie iba osôb. To by bolo priveľké zjednodušenie, ktoré v dôsledkoch poznamenalo nielen rokovanie minuloročnej Synody, ale môže devastovať aj dobrý zámer Synody tohtoročnej i zámery ďalšie. Premisa tejto drobnej úvahy však celkom jasne hovorí, že naše chvenie nie je ničím nenormálnym, že to naše odlišné, v čom sme žili do roku 1989 i po ňom je skôr v civilizačných pomeroch 21. storočia „odchodné“ a nie úplne (pre iných) vhodné a súce. Ešte jasnejšie – je to prirodzené chvenie, ktoré napokon dáva pevnosť a pružnosť, čo vedia nielen stavitelia mostov a mrakodrapov, ale aj rímskokatolícky teológ Tomáš Halík, „podozrivo“ často citujúci Martina Luthera, Jána Husa a ďalších „našich“, keď svoju knihu a životnú skúsenosť nazval: Co je bez chvění, není pevné. Jeden z našich evanjelických biskupov hovorieva o sebe, že je svedkom umierajúceho času. V jeho hlase vtedy znie svojho druhu smutná nostalgia, ale aj silná nádej a viera, istota, že terajšie chvenie, či skôr záchvevy nezasahujú základy (ani nemôžu!) cirkvi a jej života. „O tom“ (už aj tu plevelím!) by mohol a mal byť rok 2004 po narodení Pána Ježiša Krista v našom ľudskom a pozemskom podaní i živote.