Angulus Particulare II.

A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom. 1K 9, 23 Na obrazovke všetkých domácich i verejných televízorov sa striedajú pestré a temperamentné zábery s výbuchmi a dramatickým komentárom z obsadzovaného irackého Bagdadu. Priamo v centre bojov, síce v hoteli, ale predsa uprostred zápasu sú novinári, sprostredkovatelia obrazov (a trendov spravodajstva) do najzapadnutejšej dediny v Tibete, medzi Kurdov i na Záhorie, do Liptova i juhoamerickej pampy. Elektronické obrazy sú všade dnes, budú zajtra, lenže vždy o čosi rýchlejšie, ešte rezkejšie... Sú a budú. Z auta na ostro prestrihnutej obrazovke vystupuje kňaz, podáva ruku bojovníkovi s nábojnicovými pásmi na prsiach. Rovnako ako má kňaz svoj kríž. O hodinu, možno dve či dokonca tri priamo prenášajú tie isté televízne spoločnosti priebeh bohoslužby, ktoré v mediálnom spracovaní nemajú inú možnosť iba „blúdiť“ po tvárach zúčastnených, snímať parciality kostola či modlitebne, napokon zaznamenajú hlas a možno na okamih aj myšlienku kazateľa. Leonid Andrejev v poviedke Judáš z Kariotu dávnejšie napísal vetu: – Judáš má veľa otcov. Andrejev to napísal v devätnástom storočí, keď o informačnej spoločnosti nielen nechyrovali, ale ani nesnívali. V popredných farebných svetových mesačníkoch sa v rovnakom čase objavili rozsiahle analýzy pedofilného správania sa niektorých rímskokatolíckych kňazov, ba opísali a do súvislosti dali aj írsku katolícku „trestaneckú školu“ vychýrenú brutálnymi metódami v mene cirkvi a náboženskej výchovy. Tváre detí a dnešných dospelých absolventov školy i obetí sexuálnej deviácie sú dostatočne výrečné. Po dvoch mesiacoch nastalo o téme všeobecné mediálne ticho. Vo svetovo uznávanom muzikáli oponuje rockovou piesňou Judáš Ježišovi a hovorí, že Rimania sú silnejší, že je nevyhnutné vyčkať, kým zoslabnú a až potom uderiť. A ak ho – najmä jeho – Ježiš neposlúchne, musí rátať so svojou smrťou... a Judáš myslel zradu. Televízia, rozhlas, noviny, internet, časopisy, muzikál... Evanjelium. Dnes: doma i vo svete. The Lutheran, americký evanjelický mesačník má v najnovšom vydaní na obálke žalujúcu tváričku hladujúceho dieťaťa z „horúceho srdca Afriky“ – z Malawi. Zmena predstáv Človek sa zmenil. Premenil sa ako sa vymenili časy okolo neho. Nič sa však neudialo len tak, len preto, že ktosi neznámy šibol čarovným prútikom a zmena bola na svete. Svet od počiatku bol a je v pohybe, pohnutý Hýbateľom, ktorý podaroval človeku slobodu. Azda sa mení iba tempo a dynamika chodu, či skôr behu sveta, lež on už nikdy nezastane, ani sa nevráti do „lepších čias“ spriadaných zo spomienkového optimizmu. A dúfať v akékoľvek obrátenie v dnes sa globalizujúcom podnebí sa vidí ako pustá nádej. Môže byť ozajstná nádej pustá? Nemôže – boli by sme o tom informovaní (!) dostatočne vopred palcovými titulkami a upútavkami večerných správ. Informácie nadobudli v nami žitom, chce sa napísať Patočkovsky prirodzenom svete moc. A nielen v prácach vedcov, ale aj v realite. Lenže každá moc, hoci aj nechtiac, tiesni, tisne, spôsobuje napätie, ale aj oportúnne láka na svoju stranu – taká je mocenská prax. Ak manželia Heidi a Alvin Tofflerovci, americkí futurológovia, argumentujú v niekoľkých prácach (Šok z budúcnosti, Utváranie informačnej spoločnosti a iné) informačnou revolúciou – podľa nich sa už uskutočnila ako dominujúca vo svetovom spoločenstve dávnejšie, prisviedča im navyše otec modernej teórie masových médií Marshall McLuhan (napr. Človek, médiá a elektronická kultúra a iné), robia to s jasným vedomím, že nielen svet sám sa mení a zmenil, ale zmenili sa aj naše predstavy o ňom, naše poznanie a dokonca i náš zážitok zo sveta a vo svete. Možno v tejto situácii očakávať, že sa nezmení predstava a realita cirkvi, že sa nezmení predstava a zážitok (z) hoci aj kresťansky orientovaných médií – televízie, rozhlasu, novín a časopisov? Možno to očakávať v časoch, keď najvyhľadávanejším slovom na internete je „sex“ a hneď za ním sa umies-tňujú mená popových hviezdičiek, ktoré sú celkom iste vypiplané v horúcich mediálnych kuchyniach? Možno očakávať, že žiadna z informácií o cirkvi, cirkvách nebude negatívna? Z desiatich novinárov deväť siahne po správe so záporným nábojom. Z de-siatich divákov, čitateľov a poslucháčov sedem si túto správu pozrie, vypočuje a prečíta prednostne (zdroj International Journalist’s Network). To je realita elektronického sveta. Ak by som bol desiatym novinárom a ôsmym divákom, som výnimka. Zjav, kuriozita. Hovoriace spoločenstvo a mlčiaca civilizácia Napriek zvukovému smogu ľudská civilizácia onemela. Paradoxné tvrde-nie, ktoré nemusí byť pre svoju vysokú všeobecnosť úplne pravdivé vždy a za každých okolností, ale aspoň približne opisuje fakt, že medziľudská ko-munikácia sa banalizuje a bulvarizuje, že čoraz hlbšie zapadá do privátneho suterénu. A nielen jazykového, aby sme nezjednodušovali. Aby sme neboli príliš prísni – istá miera nezáväzného „tliachania“ je medzi ľuďmi nevyhnutná, ale zostáva ťažko spochybniteľným faktom, že zásadné obsahy, in-formácie i hodnoty sa odovzdávajú a vymieňajú čoraz zložitejšie a komplikovanejšie. Prekonať túto bariéru je takmer, ak nie vôbec nemožné. A hoci poznáme často citovanú vetu: With Jesus Christ is nothing impossible! (S Ježišom nie je nič nemožné!), predsa sa nevyhnutne zachvejeme obavami, ak by sme dnes mali odovzdávať a sprítomňovať, približovať nepremenné (!) e-vanjelium a Pána Boha spôsobom hodným 16. či 19. storočia. Logika elek-troinformsveta je neúprosná – nie obsah sa musí zmeniť, ale spôsob jeho odovzdania sa mení, zmenil sa a meniť sa musí. Bude. Pokonať sa s bariérou banalizácie a bulvarizácie (prekonať je príliš ambiciózny cieľ) môže iba hovoriace spoločenstvo. Spoločenstvo komunikujúce všetkými dostupnými, nielen tradičnými, ale naozaj všetkými spôsobmi – dovnútra i von. Ale hovoriace s primeranou kvalitou a hodnotami. A aj za cenu počiatočného nepochopenia. Spoločenstvo iba počúvajúce však prav-depodobne všetky atribúty komunity nemá. Nie je bez súvislosti, že rímskokatolícka cirkev má a dlhšie používa pastoračnú inštrukciu Aetatis Novae o spoločenskej komunikácii, v ktorej pamä-tá takmer na všetko vo svete médií. Ona sama, inštrukcia, nemusí byť pre nás vzorom, ale mala by byť výzvou, lebo sa zmocňuje (ajhľa, opäť sa vy-nára moc!) mediálneho sveta dynamicky, primerane prítomnému času, skutočne profesionálne a so znalosťou veci. Spoločenstvo sa dotvára a aj dokonáva spoločným jedlom (!) a komunikáciou (Elia Cannetti), bez nich skutočného spoločenstva niet. A koľko medzi nami iba mlčíme, vravíme ničaté nič, bárs daktorí aj hlasno kričia a emotívne sa vkladajú do svojej výpovede.... Verejná zodpovednosť – verejná samota Judáš sa stal do istej miery verejne zodpovedným a ostal sám, natoľko sám, že si siahol na život. Vieme ale, že to nebol jediný dôvod. Ako je zapísané v Knihe Kazateľ – nič nové pod slnkom. Aj dnes sme svedkami obdobnej situácie: za všetko môžu novinári, médiá sú na vine! Ako keby malo platiť, že čo je v novinách je aj pravda, dokonca pravda celá celučká, nie iba jej oblomok a skutočne iba náznak, téma, námet. Nič viac, ale ani nič menej. Verejnosť a zodpovednosť sú dcérami demokracie. Každej, bez výnimky, a podopierajú matku slobodu. Čokoľvek dôležité a vážne (pre spoločenstvo dôležité a vážne) sa skrýva, a je ľahostajné aké sú na to dôvody a zámienky, akákoľvek hra, ktorá sa hrá pod stolom je spoľahlivou cestou k takému spôsobu moci, ktorý nemožno nazvať inak ako autoritatívnym, monokratickým. Staré pravdy, možno v menej známej formulácii, ale dostatočne staré, aby nestálo za to ich porušovať. Čo s tým má samota? Nuž, ona je tou zodpovednosťou, pri ktorej zostáva nakoniec každý sám a za seba sa (si) priznáva úspech, či omyl. Ani verejnosť, ani zodpovednosť sa nenarodili ako dospelé – dorastajú, tríbia sa a mocnejú ako atribúty osobností. Príliš veľká úloha na človeka, aj keď zostáva koniec-koncov sám, potrebuje spoločenstvo, s ktorým komunikuje, ktoré ho pobáda, kladie ciele a kultivuje ho. Alebo aj naopak. Médiá – televízia, rozhlas, noviny, časopisy i internet – disponujú verejnou zodpovednosťou zo svojej podstaty: sú verejnosti určené, ňou konzumované, kontrolované i kritizované. Obranné mechanizmy a osobná i profesná morálka, pôsobiace v mediálnom svete – jeho súčasťou približne sú redakcie, novinári, spolupracujúce osoby a ich „produkty“ – nedovolia väčšine v ňom pôsobiacich subjektov prekračovať dlhodobo a bez dôsledkov hranice verejnej zodpovednosti, ktorá sa stáva prísne osobnou. Skôr sa prihodí, že je na báze prílišnej presnosti, azda až úzkostlivosti novinár obvinený zo zlomyseľnej citácie verejnej, teda aj mediálne osoby. Pri kresťanských médiách sa oprávnene očakáva, že položia do zdurenej mäteže informácií čosi viac, niečo navyše. Ak už nič iné, potom aspoň jas-ne definovaný uhol pohľadu, ktorý možno pokojne definovať ako postoj v Jeho službe. Teda v dôsledku kresťanské médiá budú alternatívou, hoci určite menej zaujímavou v treskutom informačnom virvare, ale možnosťou, ponukou pevnou, zásadovou a zrozumiteľnou ženičke i vysokoškolskému profesorovi. Lenže ... Nič sa nestane bez peňazí, ktoré dovolia noviny vydávať a distribuovať, staniciam vysielať a ľuďom čítať, pozerať a počúvať. Príliš silný ekono-mický tlak, alebo „sledovanosť“, „rating“ ako hlavné meradlo môžu aj z podkutého kresťanského periodika či vysielania urobiť médium, ktoré podľahne pod „obojím“ spôsobom – zanikne, alebo sa prispôsobí aspoň čiastkovo, aby pokles nákladu nebol príliš strmý. A to dnes žijeme najvýznamnejšiu vydavateľskú recesiu od konca druhej svetovej vojny v minulom storočí. Znamená to len toľko, že aj kresťanské médiá všetkých druhov ani jeden jediný týždeň nevystačia s tým, čo bolo, so svojou minulou skúsenosťou, ale ich práca je hľadačstvom sviežich a najmä súdobých foriem a spôsobov. Ako v iných médiách. Potvrdením tohto trendu sú nielen konzultácie autora týchto riadkov s ko-legami v zahraničných kresťanských novinách, najmä v Európe, ale aj malý príklad Fínskej evanjelickej cirkvi, ktorá používa – a vo Fínsku je 96 percent obyvateľov registrovaných ako luteráni – najmodernejšiu mediálnu taktiku: slogan. Údernú skratku, ktorá napĺňa reklamy a inzeráty od samých počiatkov. Fínsky slogan znie Cirkev pre ľudí. Alternatívna kazateľnica a démon súhlasu Znalci kresťanských médií a ich starostí sa zhodujú v názore, že noviny, časopisy ani rozhlasové, či televízne stanice objektívne nemôžu naplniť nárok, ktorý je niekedy vyslovovaný nahlas, inokedy potichu – mali by sa stať alternatívnou kazateľnicou, ba prinášať aj svojho druhu inštrukciu ako sa čo má, alebo nemá. Ak by to tak bolo, stratila by sa príležitosť na slobodnú výmenu názorov, argumentov a téz, ktoré ešte potrebujú verejne o-veriť. Navyše – žiadne médium na svete zatiaľ nedokáže spracovať tému úplne, vždy zostane verné i podviazané svojimi možnosťami iba kdesi na – pri-najmenšom – kúsku cesty. Áno, dokáže zhromaždiť fakty, triediť ich, po-núknuť zaujímavé (rozumejme čítavé a čítané) súvislosti, ale nič viac. Iba námet, kus témy a uhol pohľadu, presnejšie jeden z možných uhlov pohľadu. A vyjadrenia na diskusiu – to stačí! Pre toto obmedzenie nemožno naplno rátať ani s celistvou zvestnou silou kresťanských médií. V médiách ide „iba“ o prípoviedku k posolstvu, nie o posolstvo celé, o ot-váranie studní, nie ich úplné vyčerpanie, o osobnú autorskú výpoveď, ale nie o celý ľudský život. O podnety k službe evanjeliom a diakoniou, nie o samotnú túto službu. Iba toľko vládzu médiá všetkých druhov a typov, i tie s prívlastkom kresťanské, i tie evanjelické. Viac nie. Zvyšok už musia ľu-dia samotní ... Pripomeňme fínsky slogan trochu inak – Ľudia pre cirkev... Dominik Tatarka, jeden z mála slovenských číročírych existencialistov, nazval svoju novelu (Démon súhlasu) tak presvedčivo, že iba málokto odolá, aby nepoužil titul jeho knihy v súvislosti s médiami, obracajúc význam na „démona nesúhlasu“ ako niečo, čo je železným zákonom všetkých médií a takmer ďalším prikázaním v rade. Nič nie je jednoduchšie ako súhlasiť, či nesúhlasiť. A nič nie je ťažšie ako viesť dialóg a z neho vyvodiť svoje osobné, verejné a zodpovedné odobrenie alebo popretie v téme, v jej obsahu. Aj preto médiá občas upokojujú, niekedy provokujú, vyvolávajú emócie, chuť roztrhať ich na márne kúsky i vrelo súhlasiť – ich úlohou je totiž vzbudiť záujem, podobrať všednosť a urobiť z nej výnimočnú udalosť, story, napínavé čítanie, po ktorom sa človeku zachce ponechať si výstrižok, nahrávku v domácom súkromnom ar-chíve, alebo si sadnúť a napísať do redakcie ostro nesúhlasný list. Aj s Judášom možno nesúhlasiť, odsúdiť ho, ale nikto nemôže poprieť, že je dôle-žitý. Bez neho by bol evanjeliový dej tak trocha neúplný. Nepriznaný Judáš Judáš pôsobí v komunite (slovo komunita dáva základ komunikácii, a naopak) okolo Ježiša ako svojho druhu opozícia, vznáša námietky, trocha po-buruje vo všeobecnom súhlase a napokon aj zrádza. To všetko však iba v prvom pláne, kdesi v hĺbke je to trochu inak: áno, Judáš je zradca, to iste, ale ukazuje aj hodnoty, veľkosť a poslanie Ježišove. Hovoriac a konajúc v ľudských rozmeroch proti Nemu, hovorí a koná za Neho. A koná tak s najlepším úmyslom, v najhlbšom presvedčení. Ale jeho postava, dianie okolo neho i on sám sú osobitne zaujímaví a ..., odpustite, iní ako jeho druhovia. Sú médiá iné? Hoc aj kritizujú a ukazujú ťažoby, súčasne aj, niekedy síce ako zamlčaný podmet, definujú svoj doplnok – hodnoty, smery, poslanie a ... silu viery. Aj keby sa to niekomu nevidelo. Plus si nemožno predstaviť bez vedomosti o existencii mínus a naopak. Médiá sú tým nepriznaným Judášom v nás. Ak sa k nim nepriznáme, po-tom povrchne uveríme, že nás zrádzajú. Pravda, zrada sa neodpúšťa a dokonáva sa trestom za ňu, lenže ani zrada nie je jednorazovým aktom, ale skôr procesom, v ktorom dozrieva nejaké riešenie. Či dobré alebo zlé, to je iná kapitola. Andrejevova poviedka obsahuje aj veľký, chcelo by sa napísať, že zásadný pretek medzi Petrom a Judášom. Súperia o to, kto zhodí do priepasti väčší balvan. Obaja sú vyčerpaní, ale iba Peter prosí Ježiša o pomoc. Ježiš sa na chvíľu zamyslí a v poviedke odpovedá: A kto pomôže Iškariotskému? A tak nejako je to aj s nami: ak sa k svojmu a k svojho druhu Judášovi v nás nepriznáme (a s nepriznanými vinami nemožno žiť dlho, to už vieme), nepomôžeme si. S priznaním (sa) možno žiť, s nepriznaným Judášom iba zápasiť a vyčerpávať sa. V informačnej spoločnosti vonkoncom zbytočne. Karel Ilja Dvořák, 2003